Vážení  pozostalí,  vzácni  politickí väzni a odvlečení, ctení hostia,

 dovoľte mi, aby som Vás pri tomto smutnom pamätníku pozdravil v mene bývalých politických väzňov i v mene násilne odvlečených do stalinského GULAG-u. Takéto stretnutia majú pre mňa osobitný význam, lebo mi pripomínajú  celkom nedávnu totalitnú minulosť, ktorej mnohí pamätníci ešte nie sú ani len v dôchodkovom veku. Súčasne mi potvrdzujú starú pravdu, že slobodu si nezaslúži ten, kto o ňu aktívne neusiluje.
 To čo sa kedysi dialo za tzv. železnou oponou je ešte stále pre väčšinu verejnosti doma i v zahraničí veľkou neznámou. Naši historici sa zväčša ešte nestihli v nových pomeroch zorientovať, štátne inštitúcie, ktoré by mali dbať o odhalenie vinníkov riešia prozaickejšie ekonomické problémy a médiá, z ktorých už žiadne nie je v slovenských rukách sa predbiehajú v bulvárnosti, vulgárnosti a vyrábaní tzv. celebrít. Koho už dnes zaujíma tragický osud  bezmenných i známych mužov, žien a detí, - veru i detí - ktorých zastrelili, zmrzačili, či uväznili len preto, že podľahli pokušeniu ilegálne opustiť  socialistický raj. A predsa sme sa tu dnes zišli, my svedkovia tej doby neslobody, (vďaka bohu aj za účasti predstaviteľov štátu), aby sme  ešte dôraznejšie  povedali,  že národ si aj svoju temnú históriu musí pripomínať, ak nechce, aby sa opakovala.
 Českí historici Vilém Hejl a Karel Kaplan, ktorí v sebe našli odvahu poukázať na zločiny komunistického režimu napísali začiatkom osemdesiatych rokov, rokov ruskej perestrojky interesantnú knihu s názvom „Správa o organizovanom násilí“. Samozrejme nevyšla u nás, ale na Západe. V jednej z kapitol tejto knihy uvádzajú, že ŠtB hneď po februári 1948 začala vo veľkom   pripravovať provokácie na hraniciach s cieľom zadržať čo najviac utečencov, ktorých potom obžalovali vo vykonštruovaných procesoch z vlastizrady, vyzvedačstva a pod. Od začiatku im nešlo o prípadných kriminálnikov, ale o ľudí nepohodlných režimu. Ako píšu, provokatér zorganizoval početnú skupinu ilegálnych emigrantov a potom ich Pohraničná stráž buď  zlikvidovala, alebo spacifikovala priamo na hraniciach. A to často i za cenu, že porušili teritoriálne územie cudzieho štátu, alebo tzv. narušiteľov št. hraníc strieľali bezbranných vo vode, vzduchu, či inak, - v rozpore so Ženevskou konvenciou. Ako uvádzajú autori na podobnej provokácii bol založený aj prípad bývalého partizánskeho veliteľa mjr. Viliama Žingora, popraveného v r. 1951. Avšak špecialitou provokatérov boli únosy našich ľudí zo zahraničia! Autori citovanej knihy uvádzajú prípad známeho sociálnodemokratického funkcionára Bohumila Laušmana, ktorého agenti ŠtB uniesli z Rakúska v predvečer Vianoc, 23. decembra 1953. Prípad bol v komunistami ovládaných médiách vykreslený tak, že Laušman sa z emigrácie vrátil, aby sa tu postavil do čela obnovenej Sociálnej demokracie a vtedy ho vraj  ŠtB zatkla.
Žijúceho svedka takýchto praktík máme aj vo vlastných radoch. Náš podpredseda, vzácny človek  Emil Švec, pôvodným povolaním pilot,  bol tak isto v šesťdesiatych rokoch unesený z Rakúska agentmi ŠtB do ČSSR, kde bol odsúdený na dlhoročné vezenie. Obludnosťou  tohto prípadu však je, že sudca,  ktorý celý tento únos de iure zlegalizoval  bol ešte za totalitného režimu povýšený na sudcu NS SR, kde vytrval až do minulého roku  a v súčasnosti už ako dôchodca vraj robí riaditeľa akéhosi odboru v rámci MS SR! Pýtam sa – skutočne sa ten rezort pýši názvom Ministerstvo spravodlivosti?... 
Čiže je evidentné, že nejde len o zločiny 50 rokov, rokov zatuchnutého stalinizmu, ale že organizované násilie KSČ, pretrvalo až do svojho formálneho konca, ba mnohí jeho aktéri sa zamatovo pretransformovali na demokratov a vydržali až do súčasnosti!  Nespočetné  obete Pohraničnej stráže sú zaznamenané dokonca ešte z konca 80 rokov, keď sa totalitný režim už pod vplyvom Gorbačova rúcal. Môj priateľ Michal Paulík, ktorý sa v nežičlivej atmosfére „husákizmu“ v osemdesiatych rokoch pokúsil ilegálne emigrovať do Rakúska skončil svoj život tiež na hranici. Obrazne povedané ako kacír v časoch inkvizície. Poslednú informáciu o jeho vražde mi poskytol v čase môjho procesu vyšetrovateľ ŠtB, ale aj to len ako  úsmevnú historku o tom, ako skončia „kopečkári“. Muž, ktorý mal v tom čase necelých 30 rokov nemá ani len hrob, kde by sa jeho rodina mohla pomodliť. Je jednoducho nezvestný! Aj to sú tí, ktorí tvoria štatistiku československého archipelagu.
 V Národnej rade  SR existuje pripomienka - akýsi kameň, nie pamätník, ale len kameň o dobe neslobody. Ale aká je to sloboda, ak zločiny vrážd na štátnych hraniciach podnes nik nevyšetruje? Urobila sa za nimi hrubá čiara. Presnejšie, už dnešní, „demokratickí“  politici za ňou urobili hrubú čiaru!
 Túžba po slobode a úniky z neprirodzeného prostredia sú  súčasťou genetickej výbavy každého človeka. Je len na racionálnom a intelektuálnom rozhodnutí, či to dotyčný jedinec podstúpi, či mu stojí za to obetovať hoc aj život pre dosiahnutie osobnej slobody.  Tisíce našich občanov dokázali svojimi individuálnymi, neraz vskutku hrdinskými činmi, ktoré nikdy nebudú poctené štátnymi vyznamenaniami, že také riziko sú schopní podstúpiť. Im dnes skladáme našu poctu a tým, čo sa súčasnosti  nedožili povinnú pietu...  

Marián Dudinský

podpredseda Svetového združenia čs. polit. väzňov
a predseda Sekcie násilne odvlečených

 Milí priatelia, bratia sestry-politickí vazni a vsetci ludia dobrej vole. Slovensky rozhlas odvysielal na pokracovanie 8-10.5.2002 program o knihe byvaleho politicjkeho vazna Mariana Dudiskeho Komotrou mi bola STB. M. Dudinsky bol ako byvaly novinar a pracovnik rozhlasu odudeny za vykonstruovanu spionaz k 7 rokom ked sa odvolal na Najvyssi sud SR dostal 10 rokov. To ktori ho sudili a dostali do vezenia su dodnes na svojich alebo inych statnych postoch. Po zverejneni programu sa ozvali kati a trafene husi a hrozia vyhodenim z prace redaktorovi, ktori program Kmotrou mi bola STB pripravil.